Pavel Hajko

Pavel Hajko

Naivný maliar

Srpski SR
Slovenský SK
English EN

30 rokov mýtických kohútou Pavla Hajku

30 rokov mýtických kohútou Pavla HajkuMýtus o láske labute a Ledy známy je v maliarstve od antických čias. Lásku krásneho bieleho vtáka so ženou maľovali mnohí maliari, Leonardo da Vinci, Coreggio, Paolo Veronese, Tintoretto a iní majstri až do dnešných dní. Na tých obrazoch Zeus v podobe bielej labute chytá sa na telo nádhernej Ledy. Mýtickým plodom ich lásky bola krásna Helena kvôli ktorej Gréci bojovali s Trójanmi.

Jeden insitný maliar strednej generácie školy insitného umenia z Kovačice opovážil sa ukázať na svojich obrazoch lásku ženy a jedného tiež. prepychového vtáka, lásku ženy a kohúta. Podobne ako Zeus i ten maliar z Kovačice Pavel Hajko v podobe nádherného kohúta vášnivo miluje ženu. Plodom tej lásky je Život, kvôli ktorého sa viedli všetky vojny na tomto svete.

Kohút sa svojimi neobvyklými vlastnosťami ponúkal všetkým umelcom tohoto sveta. Opravdivým zázrakom je, že doteraz nikto navedel využiťtie nevyčerpateľné možnosti, ktoré kohút ponúkal ľudskej obrazotvornosti, poézii, filozofii a zvlášť maliarstvu. Maliar Pavel Hajko z Kovačice je prvý medzi maliarmi, ktorý úplne vyjadril všetky možnosti a netrušené obsahy, ktoré kohútmá. On Z kohúta urobil velkolepú, poetickú a maliarsku metaforu života. Vytvoril nový veľký mýtus o kohútovi ako symbole času, lásky, boja, krása, živote a smrti.

Už svojim zjavom, tvarom, formou a zvlášť farbami kohút predstavuje prekvapujúci zjav. Jeho hrebeň, krídla a prepychový chvost živými odtieňami farieb predstavujú veľkolepé umelecké majstrovské dielo prírody. Tú svoju nádheru kohút stále štedré ponúkal maliarom. Pavel Hajko vďačne prijal túto ponuku. Zobral od kohúta bohatstvo krásy. Zo svojej strany Pavel mu dal všetky farby života a najväčšie hodnoty človeka.

Kohút je medzi iným aj najstaršou človekovou hodinkou, ktorá vymeriava človekov čas a premeriava trvanie, začiakok a koniec, všetko čo jestvuje v prírode a v ľudskom živote. Kohút delí tmu od svetla, noc od dňa. On zahláša veľký oheň slnca na úsvite a červenú iskru mesiaca v podvečer. Prvé, druhé a tretie kohúty delia mýtické nočné hodiny na dejstva veľkej drámy noci. Behom dňa kohút Pavla Hajku z plotov spieva veľkú symfóniu života.

Kohút je vtákom noci a vlakom dňa, vtákom tmy a vtákom svetla, vtákom života a vtákom smrti.

Kohút Pavla Hajku je zázračným spevákom a zvučným znakom života. Tam však kde kohút nekikiríka nastáva cárstvo smrti. Kohútová pieseň je spoľahlivým znakom života.

Kohútovej mužkosti doložil Pavel Hajko niečo aj od ľudských vlastností a foriem, mužskej moci a dôstojnosti, mužskej sily a žiadostivosti a veľkej ľudskej lásky. Metaforickým je, smelým a jedinečným vo svete premien kohúta na symbol mužskej pohlavnej lásky. Pavel Hajko dal kohútovej hlave, hrdlu a vôli výhľad mužského úda a tým obyčajného domáceho kohúta z dvoru premenil na univerzálny symbol, na metaforu a mýtus o všeobecnej pohlavnej láske, vášni, túžbe, plodnosti.

Predmetom Pavlovej lásky je predovšetkým žena v najzvodnejších svojich tvaroch. Ako čo niekedy labuť ľúbila Ledu, tak sa na obrazoch Pavla Hajku ako v sne, v legende a vo fantázii odohráva láska ženy a kohúta. Tá žena má nádherené obliny, so zdôraznenými časťami tela. Má bedry, ktoré dráždia, úzky driek, široké boky.

Ale Pavel Hajko by nebol veľkým umelcom keď by od tých istých ženských oblin neurobil ešte jednu veľkú metaforu. Kopce, údolia a doliny na plátnach Hajkových dostávajú tie isté zvodné tvare ženského tela. Tým sa veľká jeho láska voči žene prenáša aj na večnú človekovu milenku zem. A kohút Pavla Hajku tým spôsobom sa stáva nie iba symbolom pohlavnej lásky voči žene ale i symbolom všeobecnej lásky voči životu.

Mýtus o kohútovi Pavla Hajku nebol by úplný a ani dokončený keď by on spieval iba o živote, keď by sa tomu prekrásnemu životu neprikrádala tak isto pekná a závodná smrť. Kým kohút na plote spieva svoju pieséň na slávu života, jemu sa z kríku prikráda smrť vo forme nádherne peknej líšky. Všetko je na tej líške pekné, i hlava i kožuch i veľký chvost, iba otvorené dokorán čeľusti a ostré zuby pripomínajú, že tá krásna dravá zver sa vydala na cestu za životom nadšeného kohúta na plote. Tým sa maliarsky mýtus Pavla Hajku zatvára do veľkolepého maliarskeho diela, ktorému nieto pára v našom insitnom umeni.

Míle Medíč


Kohúty Pavla Hajku

Kohúty Pavla HajkuPAVEL HAJKO sa narodil roku 1952 v Kovačici. Základnú školu vychodil v rodisku. Zaoberal sa stolárstvom. Od roku 1975 začal maľovať na plátne. Okrem toho, zaoberá sa i sklo-maľbou a grafikou. Od roku 1981 je členom Galérie insitného umenia v Kovačici. Žije a tvorí v Kovačici ako slobodný umelec.

Ústredný motív umeleckého kozmu Pavla Hajku je kohút. Je to starý a známy výtvarný motív s veľmi bohatou symbolikou, prítomný v mýtických tradíciách všetkých svetadielov v rôznych významových obmenách i keď niekoľko významov tohto symbolu majú prevahu.

Kohút v ľudovom podaní mnohých národov je vták Slnka a ohlasovateľ svetla. Je to teda solárny vták, ktorý svojím spevom zvestuje svetlo a príchod nového dňa, zaháňajúc démonov noci. Zároveň je to výrazne mužský symbol, čo Pavel Hajko maximálne využíva, stelesňujúc v kohútovi mužský princíp svojho bipolárneho umeleckého sveta. Hajkov kohút je bojovný pri strážení vlastného revíra a stále ochotný k páreniu. Práve tieto vlastnosti kohúta, ako tradičného symbolu, vo svojej tvorbe zdôrazňuje Pavel Hajko.

Vďaka obrazotvornosti v priebehu času sa Pavlovi Hajkovi podarilo bohatú symboliku kohúta vydiferencovať a zúžiť. Tak sa vyhol možnej interpretácii svojich kohútov v širokom významovom spektre a potencoval iba kohúta ako stelesnenie mužského kozmického princípu. Hajkov kohút je teda démonom plodnosti, čiže falusový symbol, podobne ako je to v umeleckom kozme Martina Jonáša kukuričný šúľok. Preto sa Pavel Hajko - kanalizujúc bohatú symboliku kohúta v jednom smere - rozhodol svoje kohúty i vizuálne transformovať na obludné kohúty-falusy. Hajkove kohúty sú teda stelesnením pohlavnej žiadostivosti a hašterivosti.

I keď je dominujúci význam kohúta ako symbolu (zvestovateľ svetla, solárny vták, symbol Krista) v ľudových tradíciách rôznych národov pozitívny, v kresťanskom stredoveku vznikol aj negatívny význam tohto symbolu. Nehovorí sa bez dôvodu, že mladých mužov trápi kohútí démon a známe sú i mnohé magické praktiky späté s kohútom, ktoré majú pozitívny sexuálny účinok. Verilo sa, že konzumovanie kohútích semenníkov má erotizujúce účinky a že sa ženám po ich zjedení narodia chlapci a tomu podobné. Okrem toho, Hajkove kohúty akoby mali niečo spoločné s kedysi v minulosti vybájeným obludným živočíchom, kohútom - drakom, čiže baziliškom, ktorý na svet prišiel tak, že sa vraj vyliahol z kohútieho vajca, ktoré vysedela jedovatá ropucha. Bazilišok bol v kresťanskej tradícii symbolom rozkoše, jedným zo smrteľných hriechov.

Práve tieto vlastnosti kohúta ako tradičného symbolu vo svojej tvorbe zdôrazňuje Pavel Hajko. V prednom pláne Hajkových obrazov sú vždy kohúty a úzadie obyčajne tvorí záhadná, no predsa idylická krajinka s malou dedinkou a kostolnou vežou v diaľke. Práve to je druhý pól Hajkovho umeleckého kozmu. To je ženský princíp, statický a zemitý.

V rovinnej krajinke - na Hajkových obrazoch - zo zeme vyčnievajú lákavé obliny ženského tela. Ide tu o personifikáciu plodnej rovinnej zeme, ktorá dáva život vďaka láske a mužskému princípu - kohútovi.

Pavel Hajko sa rozpracovaním vlastnej autentickej výtvarnej poetiky priradil k malému počtu kovačických maliarov, ktorí prekročili vo svojej tvorbe rámce číreho napodobovania idealizovanej skutočnosti a vďaka svojej fantázii vybudovali svoj umelecký svet, jedinečný a nezopakovateľný.

Vladimír Valentík


Hajko

HajkoDnes v Kovačici už nie sú prítomný Jonáš a Chalupová. Na prázdny trón v hlavnom meste inzity prišiel Pavel Hajko.

Osobitnosť tohto dnešného umeleckého velikána najľahšie je znázorniť poukazujúc na obsah výhľadu jeho obrazu, na dominujúcu figúru kohúta, na jeho poetický a mytologický symbol. Ale rovnako je dôležitý aj Hajkov svojrázny spôsob maľovania.

Tu sa potvrdzuje známy výrok, že v umení každý človek štýlom pre seba. Od svojich umeleckých občanov a susedov Hajko sa líši temperamentom. Obyčajnú ušľachtilú tichosť a skromný pokoj ktorým vyžarujú obrazi inzitných umelcov u Hajku vystrieda zdôrazená potreba pohybu, presiaknutá ukrytým pocitom napätia. Ten nepokoj nepociťovať iba v Hajkovom maľovanom obraze, vo vycítenej dramatickej zrážke kohúta a líšky ako symbolu boja dobra a zla, života a smrti. Dramatická je aj dynamika jeho kompozície zostavenej z formy nepravidelného tvaru, plnej náhlych záchvevov, ktoré šikovne sugerujú pohyb. Dramatickosť nachádzame i v Hajkovom kolorite v ktorom dominujú žhavé tóny červenej farby v odtieňoch jasnočervenej a žiarivočervenej. Naposledy v Hajkovom umeleckom rukopise, v predĺženom kľukatom pohybe jeho štetca citiť podivné zrýchlenie, ktoré zväčšuje pocit nepokoja.

Ak pre Hajkovo inzitné umenie použijeme výrazy, ktorými sa hodnotia diela významných umelcov, mohli by sme povedať, že je on ozajstným expresionistom medzi poetickými realistami.

Đorđe Kadijević, Február 2008

(C) 2010 Pavel Hajko